Stalo sa (mi)

Krátko po tom, ako som dopísal predchádzajúci článok, som sa dozvedel, že medzitým sa s niekým spriatelila. Aj keď som čakal, že skôr či neskôr k tomu príde, našlo ma to nepripraveného a v prvom momente som nevedel, čo si mám myslieť. Aj som sa potešil, veď jej chcem len dobre a stretnúť človeka, do ktorého sa zamilujete je úžasné. Aj som sa zarmútil, kto by sa nie? Po nejakom čase som prišiel na to, že to nie je žiarlivosť na toho druhého, ale závisť. Že si ho našla a on ju, že má s kým teraz tráviť čas, že sa má s kým deliť o svoje radosti a starosti, že má koho objať a má kto objať ju, že môžu spolu chodiť kamkoľvek a tešiť sa jeden z druhého. V tom to je. Žiarlivosť na ich zamilovanosť. Prečo sa to nestalo aj mne? Prečo sa cítim taký osamelý napriek tomu, že nie som sám? Prečo mňa nemá kto chytiť za ruku? Ako im závidím a vlastne všetkým podobným, ktorých stretám na zastávke, mladým ledva skončeným puberťákom - zamilovaným dvojiciam kupujúcim prezervatívy... Najhoršie je na tom poznanie, že u mňa je mizivá šanca zažiť niečo podobné. Ja viem, je veľa podobných osamelých ako ja, stačí si prečítať zopár blogov. Ale to predsa nemá byť útecha, všetci máme právo byť šťastným a spokojným. Lenže každý si je tvorcom svojho šťastia. Takže nezostáva mi nič iné len prestať sa sebaľutovať, ale začať hľadať cestu oproti šťastiu, ísť po nej a nemožem ho nestretnúť. Nájdenie tej cesty sa ukazuje byť náročné. Je to aj o sile osobnosti, o vôli. Prajem nám všetkým, ktorí si o sebe myslíme, že sme nešťastní a osamelí, aby sme tú silu v sebe našli a dokázali ju využiť.