Stalo sa (mi)

Bol som na vikend v jednom malebnom mestecku v strede Slovenska v prijemnom nadhernom penzione. Bol som sam, aj ked nie uplne sam. Boli tam nejaki ludia, ktorych poznam a vyborne som sa s nimi citil. Nic som nemusel robit, nikto mi nic neprikazoval, nikto odo mna nic neocakaval. Vsade bola kopa snehu, krasne svietilo slniecko, pozreli sme si superstar, boli sme na nadhernej prechadzke, na veceri, v miestnom pube ... nadhera, pohoda, klud. Po dlhej dobe som mal pocit STASTIA. S nedelnym ranom ten pocit zacal slabnut, pretoze bolo treba odist do stereotypnej sedi pracovneho tyzdna. Vobec sa mi odtial nechcelo odist. Hlavne ked som tam spoznal velmi milu, prijemnu, bezprostrednu, sympaticku osobu. Po tych necelych dvoch dnoch som tam s nou chcel zostat a nevratit sa. Vratil som sa. Bohuzial som musel. To je ten problem - clovek v urcitom stadiu zivota vacsinou nieco musi. Ale aj niekolkokrat za den si prezeram fotky, vybavujem v mysli spomienky, navodzujem prijemnu atmosferu. Dari sa mi to. Zatial. A pojdem si to zopakovat tak casto, ako sa bude dat. Aj ked ...